„Teraz budem mať čas oddýchnuť si,“ začala náš rozhovor Eszter Méri, na ktorú môžu byť obyvatelia Šamorína právom hrdí. Odchovankyňa miestneho tenisového klubu totiž v uplynulých dňoch prepísala históriu – na 32. Letnej svetovej univerziáde získala zlatú medailu a stala sa víťazkou ženskej dvojhry.
„Na hrách som zažila neuveriteľné veci. Musela som čeliť mnohým náročným situáciám a prekonať samú seba. Moje telo to aj poriadne pocítilo – natiahla som si brušné svaly a chytila som aj nepríjemný vírus,“ prezradila rodáčka z Trstenej na Ostrove.
Eszter odohrala počas desiatich dní jedenásť zápasov. V spomínanej ženskej dvojhre šesť, v ženskej štvorhre tri (spolu s Martinou Marusinovou sa dostali do štvrťfinále) a v miešanej štvorhre dva zápasy (s Petrom Nadom do osemfinále).
„Najťažší bol 22. júl. Najskôr ma čakal štvrťfinálový zápas v dvojhre, potom ešte ženská štvorhra a miešaná štvorhra. Na kurte som strávila takmer päť hodín. A aby toho nebolo málo, od spoluhráčky som chytila vírus. Hoci sa nám podarilo vybaviť si samostatnú izbu, nepomohlo to. Fyzioterapeuti mali so mnou plné ruky práce… Dá sa povedať, že každá minúta môjho dňa bola naplánovaná len preto, aby som na kurte podala čo najlepší výkon,“ pokračovala Eszti.
Deň pred semifinále kvôli chorobe ani netrénovala. „A bolo to vidieť aj na prvom sete, ktorý som prehrala. Napriek tomu som verila sama sebe, cítila som, že to zvládnem. A podarilo sa. Bola som veľmi šťastná, ale úplne vyčerpaná,“ priznala.
Dvadsaťdvaročnú športovkyňu vírus poriadne potrápil a problémy s brušným svalstvom jej situáciu vôbec neuľahčili. „Hovorila som s maminou, že to nezvládnem. Že nedokážem hrať. Ona ma, samozrejme, povzbudzovala, že to bude dobré. Bolo nesmierne dôležité dať si to všetko dokopy v hlave. Dobre som si to premyslela a rozhodla som sa, že musím nastúpiť. Kto vie, či ešte niekedy dostanem šancu vyhrať takýto prestížny turnaj? Sklamala by som nielen seba, ale aj slovenský tím. A možno by som si to neskôr vyčítala, že som tú šancu mala – a nevyužila ju.“
Eszter, ktorá sa momentálne nachádza na 833. mieste svetového rebríčka, výborne začala finále proti Ruske Alevtine Ibragimovej, ktorá je na 211. priečke. Prvý set vyhrala 6:3, druhý však jasne prehrala 1:6. „Prišiel rozhodujúci tretí set. Kľúčové bolo, že som sa znova dostala do tej najlepšej mentálnej formy. Len som hrala a hrala, všetko ostatné som vypla. Nakoniec som zvíťazila a získala zlato v dvojhre,“ usmiala sa šamorínska tenistka, ktorá sa po poslednej lopte finále, napriek najväčšiemu úspechu kariéry, veľmi neoslavovala. „Taká som ja… Radosť sa ešte musím naučiť prejavovať,“ zasmiala sa.
„Keď som stála na najvyššom stupienku, premietlo sa mi v hlave úplne všetko – celá kariéra, tréneri, a samozrejme moji rodičia. Predovšetkým im vďačím za to, že som dosiahla tento úspech,“ dodala mladá hráčka.
Trvalo niekoľko hodín, kým si naplno uvedomila, aký fantastický úspech dosiahla. „Na jar som sa musela rozhodnúť, či sa zúčastním hier. Vedela som, že v Nemecku nezískam žiadne body do rebríčka, že sa neposuniem vyššie. A pritom v Európe bola antuková sezóna, moja obľúbená. Samozrejme, neľutujem, že som si vybrala Svetovú univerziádu. Okrem zlata mi to dalo naozaj veľa. Najdôležitejšie je, že tvrdá a vytrvalá práca raz prinesie svoje ovocie. Dvakrát som hrala na centrálnom kurte, oba zápasy boli vysielané v televízii. Oba som vyhrala vďaka obrovskej vôli, srdcu, fyzickej kondícii a správnemu mentálnemu nastaveniu. Ukázalo sa, že moje rozhodnutie z minulého roka – ísť študovať na univerzitu v Texase – bolo správne. Zlepšila som sa tenisovo aj mentálne, za čo vďačím aj športovému psychológovi. Je to úžasný pocit, že som mohla získať zlatú medailu pre Slovensko a urobiť radosť mnohým ľuďom – mojim rodičom, rodine, priateľom, Trstenej na Ostrove, Šamorínu a dá sa povedať, že celému Žitnému ostrovu. Som hrdá na to, že som sa z takej malej dedinky dostala až sem.“
Pôvodne plánovala, že po univerziáde sa zúčastní ďalších turnajov. „Vyzerá to však tak, že z toho nič nebude. Až do konca augusta, keď sa vraciam späť do Texasu, musím oddychovať, aby som sa úplne uzdravila a brušné svaly sa dali dokopy. Asi to takto má byť. Žiadny beh, žiadny pohyb, žiadna joga – len oddych,“ uzavrela s úsmevom Eszter Méri.
